Od riadenia lietadiel k riadeniu veľkých projektov VUJE. Filip Krajčovič: Reaktory na Slovensku sú v perfektnom stave

Čo vás priviedlo k elektrotechnike?

Už ako malý chlapec som všetko rád skúmal. Hračky, ktoré som dostal, som musel najskôr rozobrať, aby som zistil, ako fungujú. Asi preto som si vybral elektrotechniku. Tento odbor som študoval už na strednej škole, chodil som na elektrotechnickú priemyslovku na Karola Adlera v Bratislave, čo bola vtedy jedna z najlepších elektrotechnických škôl. FEI STU bola teda len prirodzeným pokračovaním môjho štúdia. Vtedy som sa chcel hlavne dozvedieť ako fungujú rádiové vlny a ich šírenie, to ma veľmi bavilo. Neskôr počas štúdia som však už cítil, že je to smer, v ktorom nechcem pracovať. V profesijnom živote som sa preto začal orientovať skôr na diagnostiku systémov, automatizáciu a riadenie procesov.

Vy ste od malička aj letecký modelár, stojí práve toto vaše hobby za štúdiom rádiových vĺn?

Presne tak, lebo vlny, magnetizmus a lietanie úzko spolu súvisia. Raz som videl v televízii reláciu o modelároch, to bolo snáď ešte v prvej alebo druhej triede, a odvtedy som vedel, že sa tomu chcem venovať. Počas základnej školy som začal chodiť na modelársky krúžok. Postupne som skladal najskôr jednoduchšie a neskôr aj komplikovanejšie stroje, až som skončil pri stíhačkách, ktoré skladám dodnes.

A od modelov bol už iba kúsok k skutočným lietadlám.

Áno, asi od 14-tich rokov som začal chodiť do aeroklubu na letisku vo Vajnoroch. Tým, že som nebol na vojne, aeroklub mi to plne vynahradil. Je tam zavedený systém hierarchie a riadenia, ktorý dodržiavajú všetci členovia. Organizujú sa tam brigády, stále treba niečo robiť, opravovať, aj preto sa mi tam vtedy veľmi páčilo a stále páči. Aeroklub a samotné lietanie je veľmi dobrá skúsenosť pre mladého človeka, aby sa naučil pravidlám, disciplíne a ovládaniu rôznych strojov, nielen lietadiel. Ja som sa tam naučil aj šoférovať skoro všetko.

Na čom lietate?

Na motorových lietadlách aj na vetroňoch. Ale teraz už viac na motorových. Samostatné lety na vetroňoch robím od 16-tich rokov a od roku 2015 mám aj licenciu súkromného pilota (PPL).

O profesionálnej kariére pilota ste neuvažovali?

Popri štúdiu na vysokej škole sa mi naskytla príležitosť pracovať ako „letuška“, teda palubný sprievodca. Robil som to napokon šesť rokov a nalietal zhruba tisíc hodín. Práve tam, keď som videl ako sú piloti vyťažení a akým životom vlastne žijú, som si povedal, že nebudem dopravný pilot.

Čiže lietate už iba pre radosť?

Áno, ale občas ma to ešte chytí byť dopravný pilot. Hlavne keď sa mi v práci nedarí na nejakom projekte, tak sa pýtam seba samého, či si predsa len ešte „nedorobím papiere“ a nepôjdem naozaj lietať. Ale začať kariéru dopravného pilota po 40-ke nie je síce nemožné, ale veľmi ťažké a náročné. Vrchol kariéry dopravného pilota je byť veliteľom na  zaoceánskych letoch s najvýkonnejšími strojmi ako je Airbus A380 alebo Boeing 777, a toto by sa mi už nepodarilo, preto som pevne nohami na zemi.

Kam sa chodíte najčastejšie pozrieť z oblohy?

Ponad Mohylu na Bradle a potom smerom k Dunaju na Komárno. Mám veľmi rád slovenskú rovinu.

Ako ste sa napokon dostali z lietadla do VUJE?

Aj to súvisí s lietadlami, lebo aeroklub sprevádza celý môj život. Ten sa presťahoval zo starého letiska v bratislavských Vajnoroch do Bolerázu. A keďže som tam trávil veľa času, tak som si v dedine našiel partnerku. Preto som sa rozhodol, že si v tomto regióne nájdem aj prácu. Poslal som do VUJE životopis a vzali ma na oddelenie prevádzkovej diagnostiky. Sedel som ešte priamo v Jaslovských Bohuniciach v areáli elektrárne A1. To bolo pred desiatimi rokmi.

Nedávno ste nakrátko odišli do Slovenských elektrární, no po roku ste sa vrátili. Čo bol dôvod?

Po každodennom cestovaní do Mochoviec na stavbu, kde sme od rána do večera riešili montáž a prevádzku diagnostických systémoch, som cítil, že potrebujem zmenu. Chcel som získať viac znalostí o tom, ako fungujú všetky bezpečnostné systémy priamo na prevádzkovanom bloku. Mal som tam na starosti skupinu, ktorá udržuje v chode všetky bezpečnostné systémy RTS, ESFAS, RLS, RTB a rôzne iné.  Môžem potvrdiť, že to bola veľmi dobrá skúsenosť a vôbec to neľutujem. V pozadí som však stále sledoval VUJE ako začína získavať veľmi zaujímavé projekty aj v zahraničí. Následne som dostal ponuku od generálneho riaditeľa na návrat. S radosťou som ju prijal a pokračujem v riadení a manažmente projektov. Vnímam, že v tejto oblasti mám značný potenciál na ďalší rozvoj svojich odborných skúseností.

Zodpovedáte za modernizáciu bezpečnostných systémov ruských reaktorov VVER 440. Čo je na nich potrebné robiť? V čom sú iné ako západná technika?

Legislatívne požiadavky sa neustále sprísňujú. Historické udalosti ako havárie na Three Mile Island, v Černobyle a vo Fukušime jednoznačne poukazujú na to, že technologické riešenia z minulosti už nepostačujú na zabezpečenie adekvátnej úrovne bezpečnosti. Reaktor typu VVER 440 bol koncepčne navrhnutý pred viac ako polstoročím a preto bezpečnostné systémy, ktoré zabezpečujú prevádzku jadrových blokov v Jaslovských Bohuniciach a Mochovciach, majú viac ako 25 rokov a dosahujú hranicu svojej technickej životnosti. Z tohto dôvodu je nevyhnutná ich pravidelná modernizácia, aby sa zabezpečila ich spoľahlivosť a bezpečnosť.

Viete stále so stopercentnou istotou povedať, že napriek veku sú u nás používané reaktory úplne bezpečné?

O reaktoroch a bezpečnostných systémoch, ktoré máme na Slovensku, vieme s tisícpercentnou istotou povedať, že sú v perfektom stave. Tie systémy sú troj redundantné, to znamená, že keby jeden zlyhal, je tam ešte druhý, a keby aj ten zlyhal, je tam ešte tretí. Všetko je teda zálohované trikrát.

Ako si bezpečnostný systém môže predstaviť laik?

Podobne ako brzdy na aute, niečo sa stlačí a auto zastaví. To isté je bezpečnostný systém, nerobí nič iné, len celú svoju životnosť čaká na nejakú udalosť, aby spustil havarijné tyče a takú sekvenciu, ktorá zastaví štiepnu reakciu. Takéto systémy my vo VUJE navrhujeme a dávame v rámci podpory aj podnety na ich zlepšovanie. Spolupracujeme pritom hlavne s francúzskou firmou Framatome.

Hovorili ste, že naše reaktory ideovo vznikli v Sovietskom zväze pred päťdesiatimi rokmi. Pri dostavbe tretieho a štvrtého bloku v Mochovciach nebolo možné prejsť na modernejšiu technológiu?

Keby sme chceli iný typ reaktora, musíme zmeniť aj stavebnú pripravenosť, čiže postaviť úplne inú budovu, čo už nebolo možné. V Mochovciach na 3. a 4. bloku sa v podstate len dokončuje niečo, čo sa začalo stavať ešte v roku 1987. Samozrejme ostali iba základné komponenty, všetka technológia, ktorá sa dala vymeniť, je úplne nová a podlieha tým najprísnejším kritériám na spoľahlivosť.  

Vy ste projektový riaditeľ v divízii inžinierskych činností a realizácie. Do veľkej miery ide teda o prácu s ľuďmi. Ste typ manažéra, ktorý skôr diskutuje alebo viac oznamuje?

Snažím sa diskutovať. Počas svojej kariéry som mal pozitívne aj negatívne skúsenosti s nadriadenými. Nadriadený by nemal iba nariaďovať a oznamovať, je to demotivujúce pre všetkých ostatných. Mám niekedy tendenciu skĺznuť k tomu, že iba to, čo poviem ja, je to najlepšie, ale vždy si uvedomím, že to nie je správne. Vždy treba počúvať svoj tím, niekedy s ním riešiť aj každodenné starosti a bežné osobné problémy. Už len to, že človeka vypočujete, dokáže vzťahom pomôcť a tím potom podáva lepšie výkony.

Aký projekt vo svojej kariére považujete zatiaľ za najvýznamnejší a čo pred vami stojí?

Najskôr teda jeden z minulosti. Na treťom a štvrtom bloku v Mochovciach sa nám podarilo vybudovať deväť diagnostických systémov, ktoré monitorujú vibrácie, posuvy primárneho okruhu, pomáhajú vyhodnocovať životnosť strojov a technológií. Spravili sme k tomu aj diagnostickú blokovú dozorňu, všetko je už funkčné a sme na to veľmi hrdí. Zo súčasnosti, práve finišujeme na bloku V2 v Jaslovských Bohuniciach s bezpečnostným systémom automatického štartu havarijného čerpadla, ktorý tam doteraz chýbal. Doplňovanie vody do reaktora sa teraz spustí bez ohľadu na to, či jeho obsluha zaregistruje pokles hladiny. Považujem to zatiaľ za vrchol kariéry a vrchol toho, čo sme spoločne dokázali s tímom odborníkov.

Na záver sa oblúkom ešte vrátim k súkromiu. Vo VUJE je zamestnaná aj vaša manželka, je to láska z pracoviska? 

Áno, spoznali sme sa tu. Paradoxne nás zoznámil súčasný riaditeľ našej divízie Michal Majchrák, keď sme spolupracovali na dostavbe 3. bloku Mochoviec.

Nosíte si prácu aj domov?

Teraz áno. Snažili sme sa tomu vyhýbať ale momentálne vznikol veľký dopyt po nových zaujímavých projektoch, že to nestíhame prebrať v práci. Tak si to najzaujímavejšie povieme aj doma. Ale radšej trávime čas spolu s deťmi na bicykli alebo v záhrade.