Medzinárodne uznávaný expert Peter Líška komentuje pre HN dianie v energetickom sektore Európy. Opäť robíme chyby, hovorí

V rozhovore s Petrom Líškom, ktorý je vo VUJE, a. s., od vzniku jej domovskej spoločnosti Výskumný ústav jadrových elektrární v roku 1977, sa dozviete:

. Či bola chyba, keď Slovensko pozastavilo prepracovanie rádioaktívneho odpadu z cudziny

. Aké sú rozdiely medzi možnými staviteľmi novej jadrovej elektrárne v Jaslovských Bohuniciach.

. Prečo označil zelenú cestu energetiky v Nemecku za experiment a čo nám táto cesta ukázala.

. Čo čaká Európu a svet v najbližších rokoch v energetike so zameraním na jadro. 

Pred štyrmi rokmi sa na Slovensku riešila kauza s 848 tonami rádioaktívneho odpadu. Štátny Javys hovoril o miliónových ziskoch zo spracovania, no vláda legislatívne zastavila spracovávanie odpadov u nás. Bola to chyba zo strany vlády či nie?

Politiku by som nechal na politikov. Čo sa týka technickej stránky, tak odpad bol spálený. Takmer celá aktivita zostala v popole a veľmi malá časť v spalinách, ktorá sa zachytila na filtroch. Keďže účinnosť filtrov nemusí byť stopercentná, mohla nepatrná časť aktivity uniknúť do ovzdušia. To však neznamená, že sa radiačná situácia v okolí mohla zmeniť. Tento proces bol bez vplyvu na životné prostredie. Spracované odpady mali nízku aktivitu. V európskej legislatíve je predpísané, že aká aktivita sa dovezie na  spracovanie, taká sa musí vyviezť von. Všetko, čo z Talianska prišlo, sa im aj vrátilo, len teda v spracovanom menšom objeme. Z technického hľadiska teda nešlo o žiaden problém. Preto je rozumné, ak by sa dovozy materiálov na spracovanie opätovne uvoľnili a mohlo sa v aktivite pokračovať.

Na druhej strane aj predstavitelia obcí v okolí Bohuníc kritizujú najnovšiu aktivitu poslanca za Hlas Branislava Becíka, ktorý navrhuje aby sa odpad opäť mohol u nás spracovávať. Sú teda obavy neopodstatnené, keďže vy hovoríte, že merania ukázali nulové úniky rádioaktivity?

Išlo z hľadiska rádioaktivity naozaj o nízkoaktívne odpady.

V Bohuniciach sú aktuálne plány na výstavbu ďalšej jadrovej elektrárne. Budeme ju potrebovať, keď s Mochovcami 3 a 4 budeme aj tak pri elektrine prebytkoví?

Závisí to od vývoja európskej ekonomiky. Ak pôjde všetko normálne, určite sa nám to oplatí. Ide o predpoklad rozvoja baterkových áut, tepelných čerpadiel, ale aj prechod priemyslu na väčšie využívanie elektriny či produkciu vodíka. Treba sa však seriózne venovať otázke vývoja spotreby elektriny. Podľa aktuálnych odhadov ďalšiu jadrovú elektráreň v budúcnosti určite budeme potrebovať.

Od čoho to predovšetkým závisí?

Kľúčová otázka je, ako to Európa myslí s CO2. Ak sa zastavia uhoľné elektrárne, tak potom nie je o čom. V takom prípade sa z krajín, ako je Česko a Poľsko, stanú dovozcovia elektriny až do momentu, kým nepostavia jadrové elektrárne.

Na druhej strane už teraz viac ako 60 percent elektriny vyrábame z jadra. Nie je riziko ešte viac sa zaviazať na jednu technológiu?

Ak hovoríme o riziku, treba sa pozrieť na jednotlivé druhy možných rizík. V prípade paliva možno konštatovať, že svetové zásoby uránu sú zatiaľ dostatočné. Problém s dostatkom uránu najbližších 50 rokov určite nenastane. Otázna je cena paliva, no tá tvorí v jadrovej elektrárni len asi päť až sedem percent výslednej ceny elektriny. Potom je tu možno riziko udržiavania rovnováhy medzi výrobou a spotrebou, čo znamená, že aj jadrové bloky by sme museli nasadzovať v regulácii výkonu. To je však technicky možné, a to na úrovni 50 až 100 percent pre nové bloky, staršie by bolo potrebné upraviť. V prípade, že nebude uhlie a plyn bude obmedzený, nebude na výber a podporné služby budú poskytovať aj jadrové elektrárne. Potom je tu ešte riziko nehody, ale táto stránka sa minimalizovala mnohými krokmi v oblasti bezpečnosti, ktoré sa pri technológii za desiatky rokov vykonali.

Na druhej strane sa situácia zmenila v tom, že tu máme vojnu na Ukrajine a špekuluje sa o možnosti provokácií v prípade útoku na jadrové elektrárne či už vojenskou technikou, či pomocou pádu lietadla. Do akej miery sa tieto riziká dajú eliminovať?

To je skôr otázka na špecialistov. Ja však už 20 rokov hovorím, že netreba budovať žiadne dvojité obálky na jadrovej elektrárni pre pád lietadiel. Treba k jadrovej elektrárni jednoducho postaviť vojenskú batériu, ktorá blížiace sa lietadlo či iný letiaci objekt zostrelí.

Jadrové elektrárne u nás majú ruský, respektíve ešte sovietsky dizajn. Keďže však pre ruskú agresiu na Ukrajine sa s ruskými firmami u nás už nepočíta, v prípade nových Bohuníc sa počíta s tým, že súťaž o technológiu, ktorá sa má odštartovať už na budúci rok, by mohli zviesť kórejský KHNP, francúzsky EdF či americký Westinghouse. Ako to vidíte?

Je to tak, ako hovoríte. Uvidíme, ako sa situácia ešte vyvinie. Prípadne by mohli byť v hre ešte Číňania alebo aj Kanaďania, ktorí robia reaktory typu candu. Číňania dokonca naposledy dokázali postaviť jeden jadrový blok za päť rokov a jeden mesiac. Zo spomínanej trojice dodávateľov, ktorí prichádzajú do úvahy, majú každý svoje výhody aj nevýhody. Nehovorím pritom o technickej stránke, lebo či by išlo o blok kórejský, francúzsky či americký, z hľadiska bezpečnosti prevádzky sú rovnocenné. Kritériá, ktoré sa môžu zohľadňovať, je čas výstavby a cena. A potom môže byť dôležité aj to, aké budú záruky do budúcnosti, aj čo sa týka dodávania náhradných dielov a tiež zapojenia domácich firiem do udržiavania blokov v prevádzke.

Česi si v prípade elektrárne Dukovany vybrali kórejskú spoločnosť. No teraz tŕpnu, keďže pre politické zmeny v Kórei hrozí, že do kresla prezidenta zasadne kandidát, ktorý by výstavbu Dukovian najradšej zrušil, keďže cenu považuje za príliš nízku. Ako to vnímate?

Kórejčania majú skúsenosti s jadrovou energetikou. Stavali jadrové bloky na domácej pôdy a robili tak v súlade s časovým harmonogramom, čo je dôležité, lebo od času výstavby sa odvíja aj cena. Dôležité sú v tomto smere aj nastavené podmienky s bankami. Niekedy nastáva taký paradox, že banka zoberie rovnakú sumu peňazí ako dodávateľ. V Česku to mali vyriešené tak, že počas výstavby vláda poskytne bezúročnú pôžičku a potom to  prejde na normálny úver. V Česku kórejská spoločnosť ponúkla za jeden blok cenu takmer osem miliárd eur. Či je cena objektívna alebo nie, by si mali zhodnotiť v ČEZ-e. Asi vedia, čo ktoré zariadenie stojí.

Napríklad v minulosti vo Fínsku bola v roku 2004 až 2005 cena medzi tromi a štyrmi miliardami eur. Keď sme robili rozpočet na dostavbu Mochoviec 3, 4, suma vychádzala na menej ako dve miliardy eur.  Vtedy som sa čudoval Fínom, prečo takúto cenu podpísali. No čo sa týka Kórejčanov, osem miliárd eur za blok 1 050 megawattov, je to dosť alebo nie pri súčasných cenových pomeroch? Je to plus mínus tak, ako sa teraz stavia. Nie je to nejaká prekvapivo nízka cena. Na inštalovaný kilowatt je to okolo osemtisíc eur. Voľakedy to bolo 1 500, maximálne 2 000 eur. Na druhej strane Francúzi tvrdia, že to nie je dosť a rozdiel uhradí pravdepodobne kórejská vláda, čo môže byť nedovolená štátna pomoc.

Ak ste vypočítali približne v roku 2003, že dostavba Mochoviec by mala stáť dve miliardy eur, teraz táto suma podľa inflačnej kalkulačky zodpovedá takmer štyrom miliardám eur. No aktuálny účet za Mochovce 3, 4 je už vyše šesť miliárd eur. Kde sa stala chyba?

Do týchto úvah by som sa nerád púšťal. Ide o záležitosť Slovenských elektrární. Podstatné pri Mochoviach je, že sa to dokončilo.

Jadrové plány nemá len Slovensko. Stavajú Česi, Maďari, plán má aj Poľsko. Myslíte si, že zatvorenie jadroviek napokon prehodnotí aj Nemecko?

V Nemecku sa už ozývajú silné hlasy, že sa majú vrátiť k jadrovej energetike. Otázne je, v akom stave sú odstavené bloky. Netrúfam si zhodnotiť, či ich je možné opätovne zmodernizovať a pripojiť do siete. Vrátiť sa k výstavbe atómok by bolo možné. No ideológia v Nemecku je podobne ako v Rakúsku veľmi silná. Rakúšania dovážajú 20 percent elektriny, ale napriek tomu budú trvať na tom, aby nielen oni, ale ani Európa nestavala jadrové zdroje. Na európskej pôde práve Nemecko, Rakúsko a Dánsko napadli spôsob financovania jadroviek s použitím európskych financií. Ja som si atmosféru v Nemecku zažil. Povedal som im, že som rád, že to robia, a je to pekný experiment, aby sme vedeli, čo nás čaká. Dopadlo to presne tak, ako to malo dopadnúť. Som im za to vďačný.

Na druhej strane výkyvy v cenách elektriny sú teraz na burze obrovské. Keď nefúka a nesvieti slnko, cena stúpa aj nad 800 eur za megawatthodinu. Keď je situácia opačná, cena je záporná a nikomu sa neoplatí vyrábať elektrinu. Dotlačia ekonomické pomery Nemecko k zmene ideológie?

Rozum káže prispôsobiť sa ekonomickým pomerom. Je však otázne, či to v Nemecku pôjde v týchto koľajach. Pre ilustráciu, prečo bol problém v Česku, keď chceli, aby sa 90 percent elektriny z Dukovian predávalo na vnútornom trhu. Európska komisia im to škrtla s tým, že dve tretiny musí ísť cez burzu. Prečo asi? Nemci za to zaplatia vždy viac ako Česi. Keď bude Nemcom fúkať a svietiť, budú mať veľa elektriny, no na jeseň a v zime budú kupovať. Teraz je možné takýto prípad pozorovať vo Švédsku a v Nórsku, kde kvôli dodávke elektriny do Nemecka stúpli ceny.

S dávkou irónie ste povedali, že ste Nemcom vďačný za tento experiment. Trhy zažívajú veľké otrasy, čo bude ďalej?

Všetci sa spamätali a chcú zrazu stavať jadrové elektrárne. Len technicky to nie je možné spraviť zo dňa na deň. Zrejme nastane fáza, že spaľovanie uhlia sa stane len výnimočným a bude len v nejakých fabrikách alebo na vykurovanie. Vo veľkých elektrárňach sa uhlie nebude používať. Na druhej strane, aby sa udržala stabilita siete a aby boli k dispozícii podporné služby, bude potrebný plyn. No na ilustráciu, Japonci v minulosti po havárii jadrovej elektrárne vo Fukušime konštatovali, že za dva roky ich skvapalnený plyn na výrobu elektriny stojí viac, ako sú náklady na upratovanie po Fukušime. Plyn je síce momentálne lacný, ale bude lacný aj na výrobu elektriny pre podporné služby v čase, keď tu už nebudú uhoľné elektrárne? Práve v Nemecku padlo rozhodnutie vlády, že postavia 12-tisíc megawattov v plyne. Z toho dvetisíc stavajú a desaťtisíc ešte postavia s dodatkom, že sa tak stane s podporou vlády. Na ilustráciu, vo vetre majú asi 30-tisíc megawattov, to sa využíva asi na tretinu.

Ktoré varianty teda prichádzajú do úvahy?

Kombinácia jadrová energetika, plyn a obnoviteľné zdroje ako doplnok môže byť dobrá. Zároveň platí, že aj jadrové elektrárne sú schopné poskytovať podporné služby, teda regulovať svoj výkon. Podľa štúdie Európskej komisie je najrýchlejšie reagujúcim zdrojom plynová turbína, to boli jadrové bloky a až potom bola voda a paroplynové zdroje. Očakáva sa, že základná cena elektriny pôjde dole, ale cena podporných služieb zas hore. Potom sa oplatí robiť aj jadrové elektrárne s reguláciou výkonu. Ďalší vývoj bude do značnej miery ovplyvnený tým, koľko sa bude stavať nestabilných obnoviteľných zdrojov a kde sa budú stavať. Pri nich treba byť veľmi opatrní.

U nás Slovenské elektrárne už v tejto situácii zatiaľ nechcú stavať solárny park v Novákoch, obnovujú prečerpávačku Čierny Váh a idú tam inštalovať aj batériové úložisko. Preháňalo sa to aj u nás so zelenými zdrojmi?

Nemyslím si, že sa to preháňalo. Fotovoltika sa dá pomerne dobre v lete predpovedať a na výkyvy sa dá pripraviť. V prípade Čierneho Váhu nám modernizácia najmä zvýši kvalitu regulácie. V prípade batérií záleží na tom, aký výkon z nich vieme bezprostredne dostať, a tiež je to otázka ceny investície.

Bude musieť v tejto situácii, pri problémoch s výrobou elektriny a cenovými otrasmi na burze, Európska komisia prehodnotiť zelené plány v rámci Green Dealu? Lebo zatiaľ z najvyšších kruhov v Bruseli zaznieva, že sa tak nestane.

Už dosť dlho sa hovorí o tom, že dané ciele sú nereálne. Naše ministerstvo životného prostredia asi pred tromi rokmi napríklad hovorilo, že sme málo ambiciózni. Tvrdili, že dajme 40 percent, nie 30. Viete, takéto to hádam nebolo ani v 50. rokoch. Čo je toto za logiku. Okrem toho, že sa od 16 rokov venujem energetike, bol som aj 15 rokov členom vedecko-technického výboru (poradný orgán Európskej pre jadro) a vyše desať rokov som chodil na strategický energetický a technologický plán (SET Plan), kde sa robila stratégia energetiky EÚ. Keď nám prednášal člen Európskej komisie niekedy v roku 2008 o trikrát 20 do roku 2020, tak som spýtal na základe čoho vymysleli takéto čísla. Napokon bola odpoveď, že ide o politickú deklaráciu a tú sme povinní plniť.

Trikrát 20 do roku 2020 znelo tak dobre...

Áno. Vtedy som odpovedal, že som to už zažil ako malý chlapec, že poručíme větru a dešti. A nedopadlo to dobre. A toto tiež nedopadne dobre. Jednoducho nebola šanca zmeniť energetiku za desať rokov takýmto spôsobom. To, čo sa robilo, nemalo hlavu ani pätu. A podobne je to aj s Green Dealom, ktorý nestojí na žiadnych analýzach ani výpočtoch. Máte baterkové auto?

Zatiaľ nemám. Robili sme v HN prepočty a vyšlo nám, že kým nezlacnejú baterky, ide o ekonomicky nenávratnú investíciu. Problémom je, že baterky prudko lacnejú len v Čine.

To je len jeden aspekt. Ja mám plne elektrické auto. Nedávno som čítal, že lekári objavili novú fóbiu z nedojazdu baterkového auta. Ja som si už na to zvykol a fóbiu nemám. No treba povedať, že keď je chladno, dojazd okamžite klesá na polovicu. Jedna vec je kapacita batérie a druhá potom nabíjanie. Čítal som, že nabíjačka môže byť pri každom stĺpe elektrického osvetlenia. Lenže problém je, že tu predsa treba veľký výkon pri nabíjaní, to nie je možné mať kdekoľvek. Plány sa robili bez podkladov. Elektromobil je dobrá hračka do mesta, ale ísť s ním do Tatier neodporúčam.

Takže vidíte elektromobily ako doplnok k spaľovacím motorom a podobne tak aj obnoviteľné zdroje by mali byť doplnok k stabilným elektrárňam?

Áno. Baterkové autá treba nechať tak, nech sa to trochu utrasie. Nerobme si viac škody ako osohu tým, že niečo pretláčame silou-mocou. Green Deal robili ľudia, ktorí tomu nerozumejú. K Európskej komisii som v tomto smere nemal dôveru a nie som si istý, či sa spamätajú. Komisárom pre energetiku sa stal Dán, ktorý bol zarytým odporcom jadrovej energetiky.

V USA je zvolený za prezidenta Donald Trump. Oznámil, že chce viac ťažiť ropy a plynu a menej podporovať zelené zdroje. Bude Európa po novom v ešte väčšej nevýhode oproti USA?

Európa môže znížiť produkciu skleníkových plynov len v rámci starého kontinentu. Otázne je, koľko vypúšťajú ostatní. O Číne azda ani netreba hovoriť. Potom sú tu krajiny ako Indonézia, Vietnam, Filipíny, Malajzia a ďalšie. To sú veľké ekonomiky, ktoré potrebujú veľa elektriny, a všetko tam funguje na fosílnych palivách. Podobne  aj USA a Čína, aj keď majú jadro. Snahy Európy tak do celkovej bilancie prispejú len málo. Nehovorím, že by sme to nemali robiť, ale nerobme to takto ortodoxne. Nie je rozumné, aby banky nedávali  úver, ak pri investícii nie je firma dostatočne zelená.

Pretavujú sa zmeny v smerovaní energetiky aj do projektov VUJE?

Patríme medzi hlavných dodávateľov jadrovej energetiky na Slovensku. Jedna zo zákaziek sa týka, žiaľ, likvidácie odstavenej jadrovej elektrárne V1. Odstavenie je naozaj ukážka politického správania k ekonomike. Tu sme získali projekt, ktorý sa týka fyzickej likvidácie posledných zariadení a budov. Musím povedať, že som obchádzal kompetentných pracovníkov, aby aspoň jeden parogenerátor nechali. Boli pomerne čisté, V1 mala naozaj vynikajúce vlastnosti. Napokon sme všetko museli porezať. Keby nám aspoň jeden zostal, mohli sa na ňom skúšať, či už zvary alebo manipulátory a pod. Podaril sa nám aspoň vytvoriť materiálový archív z častí vyraďovaných komponentov, ktoré  môžeme využívať  napríklad na deštrukčné skúšky a iné testy. Môžeme preverovať materiály po 30 rokoch prevádzky a využiť to pri predlžovaní životnosti iných jadrových blokov.

V minulosti sa hovorilo o 30-ročnej prevádzke reaktorov, potom sa robili modernizácie a predlžovala sa životnosť s tým, že všetko limituje stav tlakovej nádoby reaktora, ktorá sa nedá vymeniť. No pri bohunickej V2 sa hovorí už aj o 80-ročnej životnosti. Je možné životnosť takto predĺžiť?

Tlaková nádoba sa nedá vymeniť a reálne ani parogenerátory. Tlakové nádoby, ktoré máme na Slovensku, sú však naozaj špičkové produkty. To sa ukázalo, keď sa uvádzali Mochovce 1, 2 do prevádzky pri posledných diskusiách s Rakúšanmi, ktoré boli  o tlakových nádobách na Medzinárodnej agentúre pre atómovú energiu. Prítomný americký expert vyhlásil, že keby mali také tlakové nádoby, tak by boli šťastní. Škodovka urobila tieto produkty naozaj veľmi dobre. Podobne aj parogenerátory na V1 boli azda najlepšie na svete. Takže pokojne môže ísť životnosť aj na 80 rokov. Kvalite materiálov sa venuje stále veľká pozornosť.

Ako to vyzerá so spúšťaním 4. bloku Mochoviec?

Robila sa studená hydroskúška, prebehla dobre. Zatiaľ to vyzerá na mierne meškanie. Podľa harmonogramu by sa na budúci rok na jeseň malo zavážať palivo. Dovtedy prebehnú revízie, horúce tlakové skúšky, čistiace operácie a tak ďalej. Prác je do zavážania paliva ešte dosť.

Ide to oproti tretiemu bloku hladko?

Ide to zatiaľ lepšie. Uvidíme, keď sa práce rozšíria na celý blok. Iné je, že keď sa na štvrtom bloku ukáže, že niečo nie je dobré, tak už nebude odkiaľ zobrať dobrý komponent. Keď chýbalo niečo na treťom bloku, zobralo sa to zo štvrtého a na ten sa to doobjednalo. Zatiaľ to však vyzerá dobre. Nevidíme nejaký kardinálny problém.

A čo projekty VUJE za našimi hranicami?

Snažíme sa v Pakši. Tam vyzerá, že projekt sa už reálne rozbieha a v apríli nalejú prvý betón. Keď sa začne liať betón, tak potom to už pôjde. Posudzujeme zatiaľ dokumentáciu, harmonogramy a časové míľniky. Tých aktivít VUJE je však viacero. Máme projekty v Taliansku, na Ukrajine, v Turecku, ale aj s EdF či Framatome. Vo všeobecnosti máme dosť skúseností s prácou v zahraničí a dúfam, že nás už nič neprekvapí.

Nemá Maďarsko problémy pri Pakši vzhľadom na to, že si zvolilo ruského dodávateľa a voči Moskve Únia stanovila za agresiu na Ukrajine viaceré sankcie?

Je to maďarská záležitosť, ale takéto problémy zatiaľ nevidno. Teraz tam prišli mnohí ruskí zamestnanci, ktorí úspešne dokončili dva bloky v Bielorusku. Má to nejaké zvláštnosti a zaujímavosti. Nechápem však, prečo by sme sa mali pre vlastnú potrebu nejakým spôsobom  obmedzovať. Nebudem menovať. No mám dojem, že niektoré firmy sa pri tendroch na nové reaktory správajú tak, že keď to nebudeme robiť my, nech to nerobí nikto. A to pre Európu nie je dobré.

Jadrová energia sa postupne vyvíja. V minulosti sa hovorilo o rôznych projektoch, ako vidíte jej technologický rozvoj?

Jednou z perspektív môže byť  fúzia. Vo Francúzsku sa stavia fúzny reaktor ITER. Zatiaľ nemožno povedať, že by fúzia v dohľadnom čase prispela k energetickej bilancii ľudstva. Bude zaujímavé sledovať, či tento projekt dosiahne stanovené ciele, čiže či bude mať proces pozitívnu bilanciu energie a či udrží proces fúzie aspoň 30 minút. Predpokladám, že dôjde k dokončeniu projektu a fúzna reakcia sa rozbehne. Ide o to, či splní to, čo sa od neho očakáva. Čo sa týka klasickej jadrovej energetiky, prvý krok je prepracovanie paliva a vybratie plutónia na jeho opätovné použitie do štandardných reaktorov, čiže palivo typu MOX. Alebo potom rýchle reaktory, kde by z uránu 238 vznikalo plutónium, ktoré by sa znova pálilo. Takže keby sa rýchle reaktory začali používať, tak z toho, čo máme teraz z vyťaženého ochudobneného uránu 238 a tohto izotopu vo vyhorenom palive, by to stačilo pre ľudí aj na niekoľko sto rokov. Lebo teraz využívame len 0,7 percenta vyťaženého uránu a takto by sa dalo využiť ožarovaním a prepracovaním až 50 percent.

Kedy možno počítať s masívnejším využívaním rýchlych reaktorov?

Používajú sa zatiaľ len v Rusku a zároveň Rusi najnovšie postavili nový reaktor tohto druhu v Číne. Žiaľ, toto je tiež politika Európskej únie. Keď v minulosti nastúpil vo Francúzsku prezident Hollande, zastrájal sa, že odstaví polovicu reaktorov a zastaví jadrový program. Nepodarilo sa mu to, lebo zistil, že sa to nedá. To, čo však vykonal, je, že dal rozobrať reaktor Superphénix. To bol 600-megawattový rýchly reaktor, ktorý bez problémov fungoval šesť rokov. Vývoj rýchlych reaktorov v Európe sa následne, žiaľ, zastavil a zaostávame v tomto smere oproti Rusku, Číne, ale aj Japonsku.