Prečo Nemci nedokázali zostrojiť atómovú bombu, zatiaľ čo USA sa to podarilo? V podcaste VUJE #11 to s historickou presnosťou vysvetľuje Andrej Žiarovský

YouTube: bit.ly/4dlC5nw

Spotify: spoti.fi/3XFYK87

V medzivojnovom období nemecká veda zažívala doslova svoje zlaté obdobie. Na univerzitách v nemecky hovoriacej časti Európy sa vtedy zišiel pravdepodobne „najväčší počet držiteľov Nobelových cien na meter štvorcový“. Medzi najznámejších patrili  Otto Hahn, Fritz Strassmann a Lise Meitnerová či vo Viedni pôsobiaci zakladatelia kvantovej mechaniky Wolfgang Pauli a Erwin Schrödinger.

Vtedajšia tzv. weimarská republika svojou otvorenosťou a slobodomyseľnosťou priťahovala  aj mnohých zahraničných špičkových vedcov, ktorí vo svojej domácej krajine nemali priaznivé podmienky ku vedeckej tvorbe.

Na nemeckých univerzitách sa tak zišla unikátna koncentrácia maďarských vedcov židovského pôvodu ako Leo Szilárd, Edward Teller či John von Neumann.

K tomu musíme pridať slávne mená  ako Niels Bohr, žijúci v Kodani a taliansky fyzik Enrico Fermi pôsobiaci na univerzitách v Göttingene a Leidene. Táto mimoriadna konštalácia vedeckých kapacít viedla k viacerým prelomovým objavom vrátane najznámejšieho objavu štiepenia atómu uránu na konci roku 1938, o ktorý sa postarali práve Otto Hahn a Fritz Strassmann.

„Nemecko malo najlepšie predpoklady, aby dotiahlo do zdarného konca či už vývoj atómovej bomby alebo reaktora, v ktorom prebieha riadená štiepna reakcia,“ zdôrazňuje s historickou znalosťou v PodcasteVUJE riaditeľ pre strategický rozvoj a medzinárodné projekty a člen predstavenstva našej spoločnosti Andrej Žiarovský.

Kde teda Nemecko spravilo chybu?

Pre šťastie ľudstva bol Hitler v skutočnosti diletantom, ktorý z Nemecka vyhnal nielen vedcov židovského  pôvodu ako boli Albert Einstein, Wolfgang Pauli, Leo Szilárd či Edward Teller, ale aj nežidovských vedcov s odlišným zmýšľaním, než vyžadoval vládnuci nacistický režim – ako Erwin Schrödinger, Rudolf Peierls a tiež Klaus Fuchs, ktorý sa neskôr stal jedným z najslávnejších špiónov v službách Sovietskeho zväzu.

„Takýto odliv mozgov by sa podpísal na stave vedy každého štátu,“ pokračuje Andrej Žiarovský s tým, že „bez ohľadu na to, že množstvo vedcov, ako Max von Laue, Otto Hahn a predovšetkým Werner Heisenberg, v Nemecku zostali“.

Sám Werner Heisenberg ako laureát Nobelovej ceny a jeden z otcov kvantovej mechaniky a teórie kvantového poľa bol v tom čase najprominentnejšou hviezdou nemeckej vedy. Svojou reputáciou sa v nemeckom svete mohol porovnávať s Albertom Einsteinom. Heisenberg dokázal spolupracovať s nacistickým režimom, hoci mnohé z jeho hodnôt nezdieľal.

“Druhou veľkou ranou pre nemeckú vedu bol začiatok druhej svetovej vojny. Množstvo mladých vedcov sa ocitlo v uniforme,“ približuje vtedajšie historické udalosti v našom podcaste Andrej Žiarovský a dodáva, že práve Heisenberg sa zaslúžil o to, že mnoho z nich sa mohlo vrátiť z frontu do vedeckých laboratórií.

Poďme sa vrátiť k pointe podcastu

Po dobytí Francúzska v júni 1940 si Hitler myslel, že víťazstvo vo vojne už má isté a stratil záujem o pokračovanie dlhodobejších vedecko-vývojových projektov. Nariadil sústrediť sa výhradne na projekty, ktoré mali bezprostredný vplyv na bojaschopnosť a zvyšovanie bojovej úrovne nemeckej armády. To zasiahlo nielen atómový program, ale aj vývoj rakiet vedený Wernherom von Braun a prúdových motorov profesora Hansa Joachima Pabsta von Ohain.

Po porážke pri Moskve a vstupe USA do vojny na začiatku roku 1942 začalo byť aj nemeckému vedeniu zrejmé, že vojna tak skoro neskončí. Záujem o atómový program známy pod názvom Uranverein sa vtedy opäť obnovil. Dokonca prešiel z pôsobnosti ministerstva pre vzdelávanie pod Heereswaffenamt, úrad vyzbrojovania nemeckej armády.

Pri prezentácii atómového výskumu však Werner Heisenberg na kritickú Hitlerovú otázku, či dokáže postaviť bombu do 9 mesiacov priznal, že vývoj atómovej bomby odhaduje na 4 až 5 rokov. Sklamaný Hitler v tej chvíli stratil o atómovú bombu záujem.

Hoci niektorí vedci z projektu Uranverein boli taktiež uvoľnení z frontu, väčšina sa do atómového programu nevrátila, ale boli presunutí na prioritnejšie vývojové projekty ako napríklad vývoj komunikačných a detekčných zariadení na báze fyziky vysokých frekvencií.

„Nemecký atómový program sa následne presunul pod vedenie ministra pre vyzbrojovanie Alberta Speera. Pokusom získať výraznejšiu politickú podporu bolo presadenie  Hermanna Göringa za hlavu Ríšskej vedeckej rady,“ vysvetľuje Andrej Žiarovský. Napriek tomu však atómový výskum v Tretej ríši v tom čase napredoval len veľmi pozvoľne.

A práve keď vedenie Tretej ríše strácalo záujem o vývoj jadrových technológií, v Spojených štátoch amerických sa v tom istom čase rozbiehal kolosálny projekt Manhattan, do ktorého bola so svojim programom Tube Alloys zapojená aj Veľká Británia a tiež Kanada (výskumné laboratóriá Chalk River). Tento principiálne rozdielny prístup viedol k úspešnému zavŕšeniu vývoja atómovej bomby Američanmi v roku 1945.

V čom spočívali hlavné rozdiely medzi nemeckým a americkým prístupom k jadrovému výskumu, ako sa do Nórska dostala výroba ťažkej vody či ako vyzerali nemecko-americké jadrové preteky v číslach, ale aj to, čo sa stalo s nemeckými vedcami po druhej svetovej vojne, sledujte v podcaste na YouTube kanáli našej spoločnosti VUJE, a. s, bit.ly/4dlC5nw  alebo počúvajte na Spotify Jadrová energia spoti.fi/3XFYK87