Expert na energetiku, náš člen manažmentu Andrej Žiarovský v novom podcaste VUJE, a. s., objasňuje: Čo sa stalo v Černobyle a hrozí podobná katastrofa aj dnes?

Čo presne sa stalo v noci z 25. na 26. apríla roku 1986 v černobyľskej atómovej elektrárni a ako sa tomu dalo vyhnúť. V novom podcaste VUJE JADROVÁ ENERGIA #2 to objasňuje náš riaditeľ pre strategický rozvoj a medzinárodné projekty Andrej Žiarovský.

Medzi ľuďmi sa povrávalo, že černobyľský reaktor bol v skutočnosti zameraný na výrobu plutónia 239, látky potrebnej na produkciu atómových zbraní. I keď išlo o typ reaktora RBMK, vychádzajúceho z vojensko-priemyselných reaktorov, nie je to tak.

Hlavným konštruktérom reaktoru RBMK bol Nikolaj Dolležal, potomok českých prisťahovalcov, významný vedec v oblasti jadrovej energetiky vo vtedajšom Sovietskom zväze. Práve on dostal za úlohu skonštruovať reaktor, ktorý bude jednoduchý, no nesmierne výkonný, aby dokázal vyrábať elektrinu vo veľkom. V tom čase bola totiž sovietska ekonomika postavená na ťažkom priemysle a ten bol energeticky náročný. Práve Dolležala neskôr často obviňovali v súvislosti s katastrofou v roku 1986.

„Bola to konštrukcia nezodpovedajúca vtedajším európskym bezpečnostným štandardom,“ vraví v novom podcaste Andrej Žiarovský, riaditeľ pre strategické projekty a medzinárodnú spoluprácu VUJE, a. s. Dolležal totiž konštruoval reaktor pre použitie v riedko obývaných ázijských častiach ZSSR. „Keď sa dozvedel, že reaktory budú stáť v  husto obývaných európskych častiach Sovietskeho zväzu, protestoval. Bolo mu to však málo platné. Vláda rozhodla a začalo sa masívne stavať.“

Rádioaktívny odpad vyprodukovaný reaktorom RBMK je pritom asi 40-krát väčší ako napríklad pri našich VVER reaktoroch.

Akú úlohu zohral sviatok 1. máj?

Na začiatku všetkých dramatických a nešťastných udalostí z apríla 1986 v černobyľskej elektrárni v bloku 4 bol test dobehu rotora turbogenerátora, ktorý sa vykonával pre prípad vojnového konfliktu alebo živelnej pohromy, kedy by si elektráreň na zabezpečenie rýchleho odstavenia reaktora nemohla vziať potrebnú energiu z vonkajšej siete .

„Zastaviť štiepnu reakciu je veľmi jednoduché. Operátor stlačí tlačidlo rýchleho odstavenia reaktora, zasunú sa doň borové tyče, ktoré pohlcujú neutróny, a behom niekoľkých sekúnd štiepna reakcia ustane,“ hovorí expert na energetiku.  V reaktore je však obrovské zbytkové teplo a to musia odviesť čerpadlá. Na to reaktory RBMK potrebujú elektrinu. Preto sa celý tento test vykonával.

„1. máj bol dôležitým sviatkom, ku ktorému sa prijímali socialistické záväzky, vyplácali prémie, rozdeľovali rôzne úlohy. No a práve jedna z týchto úloh bola: Spraviť test v atómovej elektrárni do 1. 5. 1986.“

Skúška bola naplánovaná na 25. apríla pre dopoludňajšiu zmenu s riadne zaškoleným personálom. Dispečer však nepovolil odstavenie reaktora včas, so znižovaním výkonu sa začalo až okolo druhej poobede. Následne sa opäť všetko pozastavilo, pretože v asi 400-kilometrovej vzdialenej Južno-ukrajinskej jadrovej elektrárni došlo k menšej triviálnej závade. Dispečerovi tak chýbalo 1000 megawattov, preto nemohol povoliť ďalšie znižovanie výkonu pri teste na reaktore 4. A to ovplyvnilo sled udalostí.

O štvrtej popoludní došlo v černobyľskej elektrárni k striedaniu zmien a väčšina personálu, ktorý mal skúšku vykonať, odišla domov.

„O 21.00 prišiel telefonát z dispečingu: Za hodinu môžete začať so znižovaním výkonu a následne môžete reaktor odstaviť. Začalo sa horúčkovité telefonovanie a zháňanie personálu, no tím sa nezišiel skôr ako o 23.00 hodine,“ pokračuje rozprávanie Žiarovský. Nasledujúca zmena, ktorá nastúpila o polnoci do práce pod vedením inžiniera Akimova, bola, žiaľ, najmenej skúsená.

Medzitým prišiel do služby aj Anatolij Ďatlov, zástupca hlavného inžiniera, ktorý sa stal jedným z hlavných protagonistov nasledujúcich udalostí. Ďatlov bol rešpektovaným odborníkom, ale súčasne predstavoval typický produkt vtedajšieho sovietskeho systému, direktívne fungujúci na príkazoch a zákazoch. Voči podriadeným sa často správal autokraticky a hrubo. Aj v ten deň okamžite a bez diskusie nariadil zníženie výkonu reaktora a vykonanie skúšky.

Osudová reťaz chýb

Reaktor RBMK má oproti reaktorom VVER, ktoré máme aj u nás, veľmi skromné prístrojové vybavenie a automatické riadenie. Z 211 regulačných tyčí sa dá ovládať 174 . To je z pohľadu dnešnej logiky priam nepredstaviteľné. Operátor, preberajúci zmenu, spravil pod tlakom chybu a zasunul do reaktora priveľa regulačných tyčí. Výkon začal okamžite klesať, pokles výkonu bol umocnený tzv. xenónovou otravou. Napriek všetkej snahe obslužného personálu klesol 28 minút po polnoci výkon reaktora na nulu.

„Ak by vtedy v riadiacom velíne postupovali ako sa má, museli by si priznať, že test dnes nedokončia. Mali dokončť odstavovanie a išli domov, nemáme sa dnes o čom baviť,“ podotýka Andrej Žiarovský. Avšak Ďatlov prikázal v teste pokračovať.

Operátori začali z aktívnej zóny vyťahovať regulačné tyče, aby xenónom otrávený reaktor opäť „prebrali k životu“. V  zóne reaktora zostalo zasunutých iba 8 tyčí, hoci predpisy požadovali minimálne 30. „Je to, akoby ste išli v ‚rebriňáku‘ s natiahnutou pištoľou priloženou k spánku, hovoril mi môj prednášajúci jadrovej bezpečnosti. Bola to len otázka času, kedy sa niečo stane.“

Napriek tomu, že reaktor mal nedostatočný výkon a nebol v stabilizovanom stave, Ďatlov dal nad ránom 26. apríla príkaz k vykonaniu skúšky dobehu rotora. Po znížení výkonu cirkulačných čerpadiel sa na palivových tyčiach sa začala voda vyvarovať rýchlejšie, než ju čerpadlá stíhali dopĺňať. Tyče sa obnažili a začali taviť, v tom čase zrejme došlo aj k vznieteniu grafitového moderátora. Všetci operátori sa sústredili výhradne na priebeh skúšky a nikto nesledoval parametre reaktora. Tí, čo tam vtedy boli, hovorili, že reaktor začal vydávať zvuky, ako keď brzdí vlak. Skúška trvala 36 sekúnd a paradoxne prebehla úspešne. Po nej mal byť reaktor konečne odstavený.

Operátori však netušili, že reaktor v sebe skrýva ďalšiu záludnosť. Konce havarijných a regulačných tyčí mali grafitové špičky. Už v roku 1977 sa v elektrárni Sosnovyj Bor pri pri Leningrade stalo, že pri nízkom výkone, keď sa reaktor správal podobne nestabilne, dalo zasunutie tyčí s grafitovými koncovkami do aktívnej zóny  štiepnej reakcii obrovský impulz. Vtedy to ale operátori zvládli.

Po čiastočnom zasunutí havarijných tyčí ukazovateľ teploty vyskočil  až na 10-násobok toho, na čo bol reaktor dimenzovaný. Za 10 sekúnd sa ozvali 2 silné výbuchy. Zaujímavé je, že si vtedy nikto neuvedomil, že vybuchol reaktor. Ďatlov sa domnieval, že došlo k explózii nahromadenej pary v nádrži havarijného napájania.

Je však potrebné povedať, že nešlo o nukleárny výbuch, nevybuchlo uránové palivo, ale expandujúca para a tiež vodík, ktorý vznikal kontaktom vody s rozžeravenými palivovými článkami alebo grafitom.

Druhý výbuch bol natoľko silný, že nadvihol 2000 ton ťažký biologický štít, ktorý sa následne zaboril ho do aktívnej zóny reaktora. Došlo k poškodeniu celej reaktorovej budovy a do ovzdušia unikli obrovské množstvá rádioaktívnych látok, 40-krát väčšie ako v Hirošime.

Obete nehody

Kusy rozžeraveného grafitu vyvrhnutého výbuchom z aktívnej zóny zapálili strechu turbínovej strojovne. Prví hasiči boli na mieste do 15 minút a ich obetavým zásahom sa pred požiarom podarilo zachrániť blok 3. Hasiči ale už po polhodine vystavenia rádioaktivite začali odpadávať.

Bezprostredne po výbuchu zahynuli 2 technici. V priebehu nasledujúcich dní a týždňov umrelo 28 pracovníkov obslužného personálu a hasičov v dôsledku akútnej choroby z ožiarenia. Ďalší 19 skonali v priebehu niekoľkých mesiacov. Z viac než 130 hospitalizovaných malo 90 ľudí dlhodobé následky.

Inžinier Ďatlov, paradoxne, napriek tomu, že dostal obrovskú dávku žiarenia, prežil a žil až do roku 1995, kedy zomrel na infarkt.

Sovietsky režim však priznal pravdu o výbuchu reaktora a nariadil evakuáciu až po niekoľkých dňoch. To už sa rádioaktívny oblak pohyboval ďalej nad Európou. Nad územie vtedajšieho Československa sa dostal v prvý májový týždeň 1986, a to už bol značne oslabený. Priemerná expozícia žiareniu československého občana bola tak len 0,2 % bežnej dávky (z tzv. žiarenia prirodzeného pozadia, lekárskych vyšetrení a pod.). A aj keď rádioaktívny oblak  nad Československom už nepredstavoval výraznejšie nebezpečenstvo, vláda robila viaceré preventívne opatrenia.

Zodpovednosť za tragédiu pripísali 3 ľuďom. Anatolij Ďatlov, Nikolaj Fomin a Viktor Brjuchanov boli odsúdení na 10 rokov väzenia, no po štyroch rokoch  ich prepustili. Sovietske vyšetrovanie zistilo, že 25. a 26. apríla boli na černobyľskom 4. bloku v skutočnosti porušené len 2 prevádzkové predpisy. Svetová odborná verejnosť skonštatovala, že k nehode prispel výrazným a neprehliadnuteľným spôsobom samotný sovietsky systém. Predpisová základňa bola zúfalo nedostatočná a v ZSSR neexistoval nezávislý regulátor sledujúci bezpečnosť jadrových zariadení.

Môže sa to stať aj u nás?

„Naše jadrové elektrárne majú reaktory typu VVER, ktoré sú tlakovodné, chladiacim médiom je teda voda. Avšak černobyľský reaktor bol varný, s prítomnosťou grafitu, ktorý je nad 700 °C horľavý. Okrem toho naše reaktory majú  sofistikovanejšie bezpečnostné systémy, ktoré prevádzkový personál nedokáže vypnúť tak, ako sa to stalo v Černobyle,“ vysvetľuje riaditeľ pre strategický rozvoj a medzinárodné projekty VUJE, a. s., Andrej Žiarovský. Podobné udalosti sú teda len málo pravdepodobné.

Viac faktov o černobyľskej havárii sa dozviete v našom novom podcaste VUJE, a. s.